Naučme sa so svojimi blízkymi rozprávať. Naučme sa ich aj počúvať. Porozumejme aj reči tela, ktorá mnohokrát upozorní na nervozitu, alebo problém.
Naučme sa rozprávať už od malička s našimi deťmi. Áno viem, sme čoraz nervóznejší uponáhľanejší. Večne máme naponáhlo. Zastavme sa, Stojí to zato. Na čo nám budú zarobené peniaze, kariérne postupy, keď nebudeme mať to základné – stabilnú dobrú rodinu. Iba tak to predsa má všetko zmysel.

• Nájdime si aspoň jednu jedinú hodinu denne, aby sme sa pohrali so svojimi deťmi. Pozor nemám na mysli hranie sa s hračkami našich detí tichulinko vedľa nich. Mám na mysli spoločnú hru. Kde sa spolu rozprávame, niečo tvoríme, smejeme sa. Neukracujte sa o to!
• Sledujme naše dieťa pri hre s kamarátmi. Ako sa správa. Ako sa správajú k nemu.
• V škole pravidelne sledujme výsledky dieťaťa. Akýkoľvek výkyv k horšiemu má byť pre nás signálom k pátraniu formou rozhovoru, ponúknime dieťaťu našu ruku pomocou ktorej sa ľahšie dostane cez problém. Nerobme ale úlohy miesto neho. Neriešme problémy namiesto neho. Večne to takto nepôjde. Buďme zodpovedný a naučme to naše dieťa. Musí cítiť našu podporu, no musí byť aj samostatné.
• Prežívajme spolu voľné chvíle, prázdniny, sviatky. Nikam dieťa neodkladajme. Je to naše dieťa- nie dieťa našich rodičov ! Krátkodobá výpomoc je určite v poriadku. Nemôže to byť ale pravidlo ! Od starkých sa naše dieťa môže veľmi veľa naučiť, ale nemajú zastupovať úlohu rodiča.
• Zamestnajme svoje dieťa povinnosťami v rodine drobného charakteru.
• Prihlásme dieťa na záujmové krúžky.
• U pubertálnej mládeže je to už ťažko- čo sme nezvládli doposiaľ, to už tu len naozaj veľmi ťažko doženieme.

Život je príliš krátky na to, aby nám len tak pretiekol pomedzi prsty. Život má zmysel vtedy a len vtedy, keď je vyvážený. Svoje miesto tam má mať rodina, práca, priatelia, záľuby.